Vybrala som sa so synom nakupovat do veľkého nakupovacieho centra. Milión obchodov, schodov, výťahov. Vošli sme do jedného výťahu, keď sa ku nám doslova vtisla jedna Indická mama s kočíkom. Šťukám číslo 1, inú možnosť ani nemám, kedže tam nebolo viacej poschodí. Indka na mňa divne čumí a vraví "dolu". Čo dolu, aké dolu, ideme predsa hore. Ona však nástojí na svojom dolu. Pozerám na ňu nechápavo a vravím jej, že teraz sme dolu, ako môžme ísť ešte nižšie? Stláčam už trošku podráždene jednotku a v duchu si myslím svoje. 'Aspoň sa nauč po anglicky, keď už nevieš výťahom chodiť,' hundrala som si v hlave. Výťah však stojí, nehýbe sa ani hore ani do jej vysnívaného spodku. Vravím jej primitívnou angličtinou, pre istotu, aby mi rozumela, že musíme použiť druhý výťah. Nechápe, ale poslušne ma nasleduje.
Ako tak vychádzame z výťahu, prehovorí veľmi zlou angličtinou:
"Ty Angličanka?"
"Nie, Slovenka."
Usmeje sa a dodáva vetu, kedy strašná výslovnosť a primitivita ženy mi zrazu vôbec nevadia:
"Ty veľmi milý človek!"
Slušne som sa poďakovala za kompliment a utekala preč z obchodu, aby náhodou nevidela, že sa hanbím jak pes. A nedám si povedať ja blbá!
