Nie som priorita

Privítala nás milá pracovníčka mestského úradu, ktorá nás mala oboznámiť s podmienkami získania toho super moderného, novučičkého bytíku, ktorý by sme si mohli odkúpiť a ktorý by nám momentálne dobre "bodol". Ponúkli sme všetky osobné údaje, hádam aj číslo topánok, no ani to nestačilo na to, aby sme dostali pozitívne správy. Napíšem to veľmi zjednodušene: môj manžel nechodí po meste na pravé poludnie s plechovkou lacného piva v ruke, ale drie v práci každý boží deň. Ja nie som ním psychicky či fyzicky týraná a máme "len" jedno slušné dieťa. Nebývame v mestskom byte, kde je v každej izbe bordel, ja chodím do práce tak ako môj muž, aby sme mohli zaplatiť za mikrobyt hriešne vysoké nájomné. Nie sme bezdomovci. Od prvého dňa ako sme tu, platíme prehnane vysoké dane, hlavne mestskú daň. Jáj, a aby som nezabudla, dovolili sme si bývať v jednoizbovom byte s naším synom, čo je vraj príliš veľký luxus a vlastne nám nič k šťastiu nechýba. Konverzáciu ukončila tým, že keďže obaja tvrdo makáme a platíme všetko poctivo a nerobíme nijaké problémy, máme veľmi malú šancu na kúpu mestského bytu. Sme takzvaná "low priority". Tak a teraz si už iba predstavte pravý opak nás dvoch. Tí dostanú krásnučký nový byt ako prví. Len tak. Pretože sú v núdzi. Občania, ktorí nemusia platiť nájomné za mestský byt, pretože sú v núdzi a pretože na to nemajú. Zaujíma ma, z čoho budú splácať hypotéku na nový byt, na ktorú aj my máme problém naškriabať. Jáj, možno im tie byty dá mesto nakoniec aj zadarmo chudáčikom. Veď žiť v Anglicku je naozaj ťažké a nájsť si tu prácu je takmer nemožné. To vám potvrdí každý druhý človek, ktorý je na liste čakateľov high priority.